pimpi-bábo do sveta-bábútko-cestovanie-cestuj s deťmi-služobná cesta-výčitky svedomia-sagrada familia-pamiatky-španielsko

Rozpoltená…v Španielsku


Som na služnej ceste. Ako som Vám už spomínala v Špenielsku. Je to prvýkrát odkedy som sa takto sama vzdialila z domu odkedy máme malého Pimpiho. Vedela som, že po návrate do práce to asi raz príde, ale nemyslela som si, že tak skoro. Vlastne sa takýmto cestám snažím aktívne vyhýbať 😀


No som tu. V Španielsku. Cesta trvala nekonečných 24 hodín. Tesne predtým som ochorela a ani to cestovanie veľmi neprispieva k zlepšeniu. Nejak to už zvládnem. No, ale nie o tom som chcela…je večer, ležím na izbe a mám kopec roboty. Ale nejde poriadne wifina tak si vravím, že mám voľno 😀 Aj tento blog píšem len do wordu a potom niekedy ho hodím na web.

Tak mám kopec času na premýšľanie. Vlastne už odkedy som sa dozvedela, že mám ísť na služobnú cestu stále premýšľam. Aké to je… Na jednej strane si uvedomujem, že mám veľké šťastie, že v dnešnej dobe mám prácu akú mám, že mám dokonca možnosť trošku pocestovať a vidieť svet. Že predsa treba využiť každú príležitosť, ktorú nám život ponúka, zúročiť každú novú skúsenosť, ktorá sa nám pripletie do cesty.

Na druhej strane však stále premýšľam čo vlastne doma robí Pimpi :/ Je u baby a dedka, ktorí mi síce neustále posielajú foto aj videá, ale je mi smutno. Dokonca mám miestami aj výčitky svedomia, prečo tam nie som, prečo sme ho “odložili a či som nespravila chybu, že som ešte neostala doma na materskej.

Potom ma však prepadne pocit, že aj tak by tento deň prišiel, skôr alebo neskôr no prišiel. Či by to bol rovnaký pocit, alebo by som sa cítila lepšie to naozaj neviem…

Aj včera… jeden z prestupov sme mali v Barcelone, kde sme mali viac času, preto sme sa vybrali do mesta. Aj som myslela, že vám spíšem zopár rád čo a ako za pár hodín v Barcelone stihnúť, ale pobehať mesto v extrémnej rýchlosti s taxíkom asi nie je veľké umenie 😀 No na chvíľu, keď sme sedeli na obede, pochutnávali si na pravej španielskej paelle som si uvedomila, že aspoň na jeden deň, aj keď nebol práve oddýchový, som mala úplne free. Absolútny pokoj a oddych pre dušu. Nemusela som myslieť čo budem variť, mať v zálohe ďalšie jedlo kvôli vymýšľaniu, premýšľať nad tým kam pôjdeme a či je to dobrý nápad, či netreba niečo z obchodu, nemyslieť kedy stihnem vyžehliť, popratať a či večer ešte budem vládať sedieť za počítačom. Jednoducho kľud. Keď tak na mňa svietilo slniečko, pretože sa dalo sedieť vonku pri príjemných 15 stupňoch, zistila som, že z tohto dňa budem žiť ešte veľmi dlho a že možno toto je ten deň, za ktorý mi bude Pimpi ďalšie týždne vďačný. Pretože budem v pohode, plná zážitkov, dobrého pocitu z teplúčka, relaxu, videných pamiatok, ktoré som naposledy videla ako malá…a keď ma opäť raz doma prepadne záplava myšlienok plných povinností, iste si spomeniem na tento deň. A tu sa rozplývajú aj moje výčitky svedomia, aspoň pre dnešný deň určite áno 🙂

Aj vám prajem takéto dni, z ktorých sa dá žiť a čerpať ešte veľmi dlho, ktoré dobíjajú energiu a ktoré si aspoň raz za čas zaslúži každý. Predpokladám, že každý takúto psychohygienu nachádza v niečom inom, ale deň v Barcelone bol balzamom na moju každodenne skúšanú pracovno-materskú dušu 🙂


Váš Pimpi ? & Me ?