02 aug Nesúď a bude ti dopriate…neodkladaj a budeš mať…

Akoby to bolo včera, 3. marec, keď sme si frčali domov s malým Pimpim a v rádiu hlásili, že na Slovensku máme prvý prípad “korony”. Zastavili sme pri prvom obchode, urobili väčší nákup a to bolo asi posledný krát kedy sme sa pokojne, len tak zážitkovo a bez obáv poflakovali po obchode. Odvtedy až do júna sme totiž boli doma.

Boli to zvláštne časy

Už posledný februárový týžde bol divný. Zo všetkých strán zneli čoraz viac pojmy ako pandémia, korona vírus, rúška…V práci som dokončovala veľký projekt a už som sa nevedela dočkať, ako si prvý marcový týždeň niekam počas prázdnin vybehneme. Niekedy v tom čase som nakúpila dezinfekčné prostriedky a to bolo asi posledný krát kedy ich (v tom čase) v obchode mali. Ani neviem ako, na internete som zohnala 5ks rúšok a čakala čo sa bude diať…V čase keď sa kolegovia vracali z lyžovačiek z Talianska a človek nevedel čo bude…

A vtedy sa to stalo. Ako prvý ochorel Pimpi, následne to od neho chystila babka, o týždeň na to už aj ja. K doktorovi sa mi veľmi nechcelo, vlastne som nevedela čo od toho čakať, tak som si antibiotiká naordinovala sama (nejaké sa doma našli z čias keď som si pri prvom kašle vravievala že mne niečo také netreba). Keď ma však extrémne začali bolieť nohy a už som kvôli tomu nespala druhú noc, predsa len som sa k tomu doktorovi s plačom vybrala. Vyzbrojená rúškom, v čase keď ho nemal ešte nikto. Doktor mi dal ďalšie antibiotiká, na bolesť novalgin a poslal ma domov. To bol asi posledný “výlet” na ďalšie 4 mesiace. Už sme boli len doma.

Asi najťažšie sa bolo odizolovať od najbližších. Nie kvôli nám, ale kvôli nim, predsa len sú to ľudia z rizikových vekových skupín. Zratu však všetci piekli koláč, chceli doniesť drevo…:) Nakoniec sme vydržali mesiac, po ktorom sa nám začali vyhrážať, že ak neprídeme my, prídu oni 🙂 Teraz na to spomínam s úsmevom, ako na časy, kedy sme toho stihli nenormálne veľa. Z práce sme mali nariadený home office, manžel do práce nemohol, keďže nahlásil, že doma sme chorí, školy a školky pozatvárali. Práve vtedy sme dali dokopy celý dvor, záhradu a veci, ktoré by za normálnych okolností neboli spravené dodnes.

Vtedy mi však do smiechu nebolo. Každý deň som počúvala správy a bola sa schopná veľa krát denne opýtať – čo len s nami bude. Do obchodu chodil len manžel vyzbrojený rúškom a rukavicami. Malý nevedel pochopiť prečo nemôže ísť von za kamošmi, či za babkou a takmer každý deň končil hrozným revom. Nakoniec si však zvykol, z čoho usudzujem, že človek ak musí zvykne si asi na všetko.

Čo je ale smutno smiešne je, že toto obdobie sa dá rozdeliť na 2 hlavné dekády: začiatky, kedy bol človek podozrivý a za idiota, keď sa niekde objavil s rúškom (začiatok marca), následne to boli časy zodpovedných hrdinov, ktorí nosili rúška a druhé obdobie je niekedy teraz (júl/august) keď je človek opäť za idiota, pretože rúško nosí ešte stále…

Nesúď a neodkladaj

Toto obdobie ma však naučilo dve základné veci – nesúdiť iných a neodkladať veci na neskôr! Určite si spomínate, že boli ľudia, ktorí si spravili pandemické zásoby (aj my), ktorým sa mnohí vysmievali. No a čo! Všetci sme iní a ak práve 10kg múky spraví niekoho šťastným, alebo im dopraje určitý pocit istoty, či bezpečia, jednoducho sa to snažme pochopiť. Každého robí šťastným niečo iné, rovnako tak ako niekto iný. A ak sa vám to predsa len nedarí pochopiť, stačí ak to budete rešpektovať.

Tou druhou vecou je fakt, že už nikdy nebudem veci odkladať na neskôr. Toto je pre mňa nie ľahká úloha, ľahšie sa o nej píše ako v skutočnosti realizuje. Mám mnoho plánov, ale či už hmotných, alebo nehmotných chcení, no vždy si v konečnom dôsledku poviem, že to má čas “potom”. Ale práve časy, ktoré sme v posledných mesiacoch prežili ma presvedčili o tom, že žiadne potom už nemusí byť, že zajtrajšok nikomu nieje sľúbený a že zajtra tu už z akéhokoľvek dôvodu nemusíme byť.

Posledne ma o tom presvedčila taká somarina…už tradične som si išla čo to objednať z bonprixu, ktorý nás zachránil aj v začiatkoch padnémie, keď sme zistili, že na sedenie doma nemáme dostatočne veľa teplákov 😀 Niečo som si objednávala, potom ma niečo vyrušilo, že veď to dokončím “potom”. No a potom keď som sa k tomu vrátila, polovica vecí sa z môjho nákupného košíka vypredala. Vtedy som pochopila, že to “potom” bude ťažký oriešok.

Preto si moji milí doprajte každý deň radosti vášmu srdcu blízke, tancujte v slnečniciach, alebo robte čo vás baví, veľa sa smejte, užívajte dané chvíle, ktoré sa vám možno zdajú obyčajné…no vedzte, že nič v našich životoch nieje samozrejmosť, robte čo uznáte za vhodné, hovorte čo máte na srdci a nedovoľte, aby zmizlo vaše vlastné ja, kvôli názorom iných. Nikdy neplatilo najkrajšie posolstvo aké poznám viac, ako práve v týchto časoch: “Štastie možno nájsť aj v najväčších dobách temna, ak vieš prikázať svetlu svieť.” – Albus Dumbledore (Harry Potter a väzeň z Azkabanu)

Majte ešte krásne letné dni, nech ste kdekoľvek 🙂

Tento príspevok vznikol v spolupráci s bonprix, s mojim najmilším internetovým obchodom s oblečením, ktorý ma už veľakrát zachránil 🙂