04 nov Názor jednej (ne)vychovanej matky

V poslednej dobe čoraz viac a častejšie čítam názory na prítomnosť detí…na dovolenke, výlete, v reštaurácii. A nejak som stále viac a viac pohoršená. Aj som si svätosväte sľubovala, že sa nebudem púšťať do mama blogov, lebo úprimne, matky sú zvláštna “sekta”, ktorá vás bude buď milovať, alebo vás bez mihnutia oka za názor ukameňuje. Veď píšem aj o sebe…:)

Niektoré názory sa mi strašne páčia…

K tomuto blogu ma definitívne motivoval názor, ktorý som nedávno niekde zahliadla, kde sa istá bezdetná pani/slečna vyjadrila, že ťahať deti kade tade po svete je otrasné a že keď bude mať deti určite s nimi nikam nepôjde aspoň do 4 rokov…Tak som sa najprv z chuti zasmiala, ale neskôr ma to celkom zamrzelo a prinútilo zamyslieť sa.

• vravím si jasné to sú zas tie bezdetné devy, ktoré nemajú ani len šajnu čo všetko sa im stane, čo všetko sa zmení, keď príde malé bábätko. Veru ani ja som nevedela a mohol mi hovoriť kto chcel čo chcel…
• vravím si ty kokso som ja ale otrasný rodič keď som už naše dieťa poťahala naozaj kade tade. Ktohovie čo všetko si o nás museli myslieť tí ľudia, ktorých sme postretávali. Veď povedzme si pravdu ani naše dieťa nieje tichý intelektuál sediaci v kúte, ktorý si tíško číta poéziu (kto takého má, sem s ním nech sa aj naše dieťa čo to priučí, pozývam na kávu). Zažili sme s ním už kopec srandy, ale aj chvíľ kedy som sa mala chuť prepadnúť pod zem.
• potom si ale vravím, čo keď je to prirodzené??? Čo keď je práve detské správanie normálne, čo keď je brutálny neutíchajúci smiech, alebo plač a krik ktorým dieťa niečo sleduje práve to prirodzené? Čo ak je všetko ostatné len to čo nás naučil dnešný, nie práve príkladný svet. Ako sa správať, ako neukazovať svoje emócie, ako sa „tváriť“ či diplomaticky “manévrovať” v spoločnosti.
• vravím si aj, kedy sa nám to stalo, že nevieme zniesť chvíľku detského kriku v spoločnosti, chvíľku výchovy/nevýchovy, chvíľku vymýšľania, náladičiek…

A čo ja?

Ja osobne si naozaj neviem predstaviť, že by sme sa v duchu slušnej výchovy, protokolu a vzhľadom k ohľaduplnosti k iným nikam počas prvých rokov nevybrali. Veď kto už dnes myslí na vás? Klobúk dole pred ľuďmi, ktorí sa ešte dokážu správať ohľaduplne k matkám, pustiť ich v rade, pustiť sadnúť v autobuse…

Pripúšťam, že sa s mojim názorom nestotožní každý, veď prečo by aj. Dokonca som v rozpakoch keď si spomeniem ako sme posledne na rodinnom obede spolu s manželom a malým jedli obed v aute, pretože Pimpi jednoducho nemal svoj deň. Tak sme aspoň ostatným chceli dopriať kľud. Ale predsa tieto situácie sa nedajú predpovedať a len kvôli nim sedieť doma? Keď všade naokolo to žije? Odrezať sa od sveta a sedieť doma, či pred blokom? A počúvať staré dobré – a čo ešte kojíte, kedy bude druhé, aké plienky sú fajn, čo majú v akcii…? To je pre mňa nepredstaviteľné.

Neviem kedy sa to stalo a čo sa to vlastne deje s dnešným svetom…svetom neskutočných možností, kedy si už naozaj viete vybrať. Vybrať či pôjdete na dovolenku, na privát, či do hotela, kde majú deti vstup zakázaný, alebo pôjdete do reštiky bez detí (aj keď ešte ich asi nie je veľa). Dokonca už začínam premýšľať nad tým, či všetky tie “baby friendly” zóny nie sú na to, aby postupne a nenápadne odseparovali deti z nášho prirodzeného a každodenného života.

Nech už na to máte akýkoľvek názor, pretože viem, že vždy bude táto téma kontroverzná nikdy nezabudnite, že: “To najlepšie čo môžete dať svojim deťom okrem dobrých zvykov, sú dobré spomienky.” Sydney J. Harris.

Váš Pimpi ? & Me ?