12 dec A je to tu zas…!

Throw me back to Marec…presne takto sa cítim posledné dni…akoby som žmurkla a sme opäť tam kde sme boli, v marci, na začiatku pandémie…ibaže je to horšie. Chtiac nechtiac, náš neviditeľný nepriateľ je tu s nami už takmer rok. Poriadne dlho.

Posledné dni chodíme len do práce, škôlky a domov. Chvalabohu za to. Deň čo deň. Už minimálne trikrát sme mali poplach, pretože niekto blízky sa stretol s niekým pozitínym a tak sme čakali aké budú výsledky. Akoby sa kruh zužoval a človek čaká kedy príde aj naňho. Nikto nevie čo nás čaká zajtra a tak neostáva iné len žiť pre dnešok a túto chvíľu.

Ak by som chcela porovnať jar a dnešok, predtým to bolo horšie. Len som sledovala tv a čakala čo bude. Teraz už tv nesledujem vôbec. Ak by som mala zhrnúť jedným slovom čo so mnou spravila pandémia, bola by to „paralýza.“ Nechuť čokoľvek napísať, odfotiť, ráno sa obliecť…darmo 4 mesiace doma spravili svoje. Ako prvé som zistila, že nemáme dosť teplákov, mikín, či domáceho oblečenia. Niektoré som musela vyhodiť, lebo vidieť sa v tom istom tak dlhú dobu nerobilo dobrotu, ani radosť. Ešteže fungovali eshopy, aj ten môj najobľúbenejší bonprix.sk vďaka ktorému sme si doplnili zásoby. Aj túto mimoriadne pohodlnú červenú mikinu.

Stále však premýšľam nad tým, že toto všetko sa pre niečo deje. Už takmer rok nič nieje samozrejmosť. Zrejme to celé prišlo v čase kedy sme už nevedeli čo so sebou a nevážili sme si to všetko čo nám je dopriate. Pretože stále tu niečo bude…Ak nie kovid, budú tu nepokoje, vojny, nespokojnosť, hlad…tým, že sa nás bytostne netýkajú, netýkajú sa nás vôbec? Už sme asi zabudli ako dobre sme sa mali a možno práve rok 2020 je nejakou skúškou, výstrahou, či pripomienkou k prebudeniu.

Samozrejmosť…

Pretože už nie je samozrejmé objatie…ani bozk.

Už nie je samozrejmé byť kedykoľvek s tými, ktorých máme najradšej.

Už nie je samozrejmé byť kdekoľvek kedykoľvek chceme.

Už nie je samozrejmé hundrať každé ráno pri vstávaní do práce, pretože mnohí o ňu zo dňa na deň prišli.

Už nie je samozrejmé vzdelanie, stretávania s kamošmi, či bezstarostné bláznenie na preliezkach.

Jednoducho už nie je samozrejmé pre každého niečo iné, nad čím by sa donedávna nepozastavil…

Verím však, že raz to skončí a že z toho všetci vyviazneme zdraví, nielen fyzicky. Dovtedy si ale ešte doplňte zásoby teplákov a mikín, pretože máme pred sebou ťažké obdobie a najbližší týždeň verím ukáže, čo presne nás čaká a aké budú Vianoce.

Ja Vám všetkým zo srdca prajem nech sú presne podľa Vašich predstáv, nech ste hlavne zdraví a nech nikto tieto Vianoce neostane sám.

Váš Pimpi